Dnes som bol na pošte.
Odoslať pohľadnice (fyzické pozdravenia).
Pošta je celkom schovaná, nieje ju vidieť z hlavnej cesty, ale nakoniec som si poradil.
Vstúpil som do vnútra a:
Malú miesnosť na polovicu oddeľuje pult. Starý, z dreva. Na strope jašteričky a dva ventilátory, ktoré sa nehýbu.
--------------------------------------------------------------------------------
Teplo. Dusno. Na strane zákazníka, visí obrovský kalendár, veľký obraz Hanumána, pod ním jemu odovzdané dary ako vďaka za tento deň (dnes sú to kokosy, banány, cukríky a fľaša vody) a na podlahe desiatky ešte nevyslanych balíkov. Prekračujem ich. Dostávam sa k pultíku. Vidiac ma zamestnankyňa v dave domácich, prikáže spustiť ventilátor. Za ňou sú traja chlapíci. Jeden pripravuje čaj sediac na zemi, druhý v mažiari pripravuje nejaké koreniny, tretí sa pripravuje na odchod. Ale pomaly.
Predomnou traja ľudia.
Čakám 45 minút v rade a za ten čas, si ešte všimnem, že chlapík stále pripravuje čaj, druhý akési koreniny v mažiari, tretí stále odchádza so zväzkom listov v podpazuší. Hanumán má stále dary pri sebe. Všetko v poriadku. Ventilátor stále funguje, prichádza pes, ľahne si v strede miestnosti a zaspí. Prichádzam na rad.
"Chcel by som poslať pohľadnice..."
"Kam?"
"Do Európy."
"Kam?"
"Poland."
"Holand," povie pani za pultíkom a prstom zabije mušku na pulte, "Európa?"
"Nie, Holand, Poland." odpovedám.
Toho sa chytí skupinka Indov za mnou:" Holand! Girls!"
"NO Holand, POLAND!"
"A pope?"
"Yes pope."
"Holand better, girls there, night live, no pope..," povie svetobežník za mnou.
"Holand, Holand, sorry Poland, Poland," hľadá pani za pultíkom správnu krajinu: "odtiaľ si? S kým susedíte?"
A už som sa nechal chytiť:
"Nie, ja som zo Slovenska, moja žena je z Poľska a iba chcem za ňu poslať pohľadnice".
"Slovensko? To je Európa?"
"Jasné, ale to s tým nemá nič spoločné," hovorím, uvedomujúc si moju chybu...
"Slovakia, Poland, Holand, white people, Máte tam afel tower?"
"Nie, eifele tower je vo Francúzsku."
Za mnou sa ozve unisimo údiv asi desiatich mužov: "Ooo French!"
"Čo tam je?"
"Kde?"
"Slovakia."
"Tatry a krásni ľudia."
"A Poland?"
"Pope, Tatry, Waršava..."
"Tatry tam aj tam?"
Aaaa: " Sweet heart, ja chcem len poslať pohľadnice.."
"A kde je Nemecko?" opýta sa chlapík za mnou a druhý mu hneď kontruje: "ty si Rus?" a napodobní pitie z fľaše..
"Nie, nie, Európa má viacej štátov, každý je iný...", zrazu si uvedomím, kam má dostali. Okolo mňa polkruh, ja niečo vysvetľujem a oni na mňa hľadia ako na mimozemšťana.
"Je Európa drahá?"
"Zoberieš ma tam? Dám ti email."
"Ja kontakt na FB."
"Kde bývaš?"
"Koľko máš rokov?"
"Čo robíš?"
Praskne pečiatka.
Pani úradníčku to prestalo baviť a začne pečiatkovať pohľadnice.
"Poland, Poland, existuje taká krajina?" mrmle si.
Európa v skratke.
Podá mi naspäť pohľadnice a známky. Povie, aby som si ich nalepil sám. Moc sa mi do toho nechce: Oblizovať ten lep, keď už sa ho dotklo štvrť Indie.
"Ja to spravím," vykríkne jeden za mnou stojaci chlapík.
"Nie, to nebude treba," hovorím a vytiahnem fľašu s vodou a tak namočím známky.
"OOo Európa! Aha!". povie mi jeden z nich, prehne sa cez pultík, zoberie hárok známok (cca A4) a celú ju začne oblizovať, akoby na nej bolo LSD a on má poslednú možnosť sa stripovat pred očami policajtov.
"Takto sa to robí." povie so zlepenými perami.
"Ok." myknem plecami, lebo už ma fakt nič lepšie nenapadá.
"Hoď to vonku do košíka," povie pani a začne sa venovať ďalšiemu zákazníkovi. Všimnem si, že vypne ventilátor.
Traja chlapíci mi vytrhnú pohľadnice z ruky a posvätné, držiac ich vystrenými rukami pred sebou, ich hodia do umelohmotného koša pred vchodom.
"Idú do Európy...Pozdravy z Goa." mrkne jeden z nich na mňa a ja sa rozosmejem.
"Môžem sa tam podpísať?"
"Nie."
"A ja?"
"Ani ty nie."
Vonku je teplo, vidím ako sa vznáša červený prach. Pes vyjde z pošty, pretiahne sa a pozerá na mňa. Myknem plecami.
Hádam pohľadnice prídu.
